BRATISLAVA - Nehostinná krajina, neustála hrozba teroristických útokov, nebezpečenstvo na každom kroku, choroby, sekunda, ktorá delí človeka od smrti. Tak vyzerá život slovenských vojakov na misii v Afganistane, ktorý mapuje unikátny dokument s názvom Sám vojak v poli. Jeho poslaním je nielen priblížiť prácu profesionálov, ale najmä ukázať verejnosti, že financie nie sú ani zďaleka primárnym dôvodom, prečo dobrovoľne riskujú svoje životy.
"Priblíži, čo to znamená profesionálny vojak. Možno to ľudia pochopia a nebudú vyčítať sociálne zabezpečenie vojakov vo vzťahu k ostatným zamestnaniam; pochopia, že to má svoje dôvody," skonštatovala predsedníčka vlády Iveta Radičová na včerajšej slávnostnej predpremiére dokumentárneho filmu o pôsobení slovenských vojakov v operácii ISAF v Afganistane.
Vo filme nenájdete žiadnych umelých hrdinov, ktorí sa oháňajú veľkými svalmi a prázdnymi rečami. Slováci zo 16. rotácie, ktorí spolu so štábom odišli do Kandaháru v septembri 2011, priznali, že majú strach a kto tvrdí, že ho nemá, ten podľa nich klame. Striehnu na nich totiž nielen zbrane nepriateľa, ale kvôli zlej hygiene aj choroby ako brušný týfus, hepatitídy alebo ochorenia podobné ebole. Afganistan rozhodne nie je destináciou, kam turistov lákajú cestovné kancelárie, ale miestom, kde číha extrémne nebezpečenstvo v extrémnych podmienkach.
Pri poplachu niekedy nie je čas ukryť sa, treba sa hodiť na zem a otvoriť ústa
Ich úlohou v púštnej krajine trpiacej vojnou, chudobou a nedostatkom vzdelania je brániť a pomáhať, nie zabíjať. Každý má pridelené svoje miesto, úlohu, ktoré si vyžadujú maximum fyzických aj psychických síl. Jediná chyba by mohla totiž znamenať nielen smrť jednotlivca, ale aj kolegov, ktorí mu dôverujú. Hrozba smrti na vojakov číha takmer neustále, a to nielen za hranicami tábora, ale aj priamo v ňom. Za tri mesiace napríklad zaznamenali až 41 raketových útokov. "Tu človek ide na večeru a raketa padne vedľa. Bojuje sa tu, operácie prebiehajú. Taliban nemá Ramadán, ten si nevyberá" zhodnotil výstižne situáciu veliteľ operačného výcvikového tímu Miloš (43).
Pred odjazdom konvoja Miloš posvätí vojakov aj vozidlá svätenou vodou
Podľa neho niekedy nie je ťažké vysporiadať sa iba s tým, kam človek prišiel, ale hlavne s tým, že je tam sám, odlúčený od rodiny. Prečo sa teda vlastne muži hlásia na misie? Priznávajú, že je to pre nich istý druh dobrodružstva, ale ten rýchlo vystrieda pocit zodpovednosti. Slováci žijúci v mieri majú iné každodenné radosti a starosti, preto je pre nich možné ťažké pochopiť, že v Afganistane je najdôležitejším úsilím prežiť ďalší deň.
Snáď najlepšie to vystihujú slová Viktora (35), ktorý na misii slúži ako kaplán. Bránením mieru v cudzej krajine chcú zamedziť, "aby neboli zneužívané deti ako je to teraz, trebárs na bombové útoky. Ten detský život, som počul, má hodnotu 645 dolárov, keď ho rodičia v úvodzovkách obetujú. Ja si myslím, že žiadny život sa nedá vyčísliť vo financiách a toto má zmysel, aby sme tým starcom, ženám, deťom, tým ľuďom pomohli aspoň žiť bezpečnejšie vo svojej krajine,"
Naši vojaci pritom dostávajú v Kandaháre jedny z najťažších úloh. Vykonávajú kontroly pri vstupe do tábora, kde na nich môžu číhať samovražední atentátnici alebo odmínovávajú terén posiaty nástrahami. V tomto prípade ide o takmer sizyfovskú prácu, v zemi ich údajne číhajú desiatky miliónov. Na starosti majú aj zneškodňovanie výbušných hrozieb. Ani zďaleka sa to však nepodobá prestrihnutiu červeného či modrého drôtika. Nikdy nie je istota, či niekde nablízku na nich nemieri sniper a záťažou na psychickú častokrát býva aj pohľad na zranených či mŕtvych.
Kontrola na bráne, do tábora sa nesmú dostať žiadne zbrane, drogy či mobily
"Privážajú do nemocnice aj malé deti po výbuchoch, prichádzajú o ruky o nohy a to je naozaj veľmi ťažké, vtedy si vždy spomeniem na svoje deti. Neviem si predstaviť, ako by som sa cítil, keby sa niečo také stalo im," hovorí mentor zdravotníckej roty Branislav (35), ktorý učí miestnych afganských vojakov prvú pomoc. Keď odchádzal na misu, vedel do čoho ide, aj ako zdravotník riskuje svoj život. Rakety či zblúdilé strely si nevyberajú podľa hodnosti.
Najhorší pohľad býva na zranené deti
Za záchranu a pomoc našich vojakov v Afganistane počas minuloročného útoku povstalcov na vojenskú základňu v meste Kandahár vyslovil poďakovanie aj veľvyslanec USA na Slovensku. "Vojaci boli ocenení priamo v Kongrese Spojených štátov amerických," uviedla Iveta Radičová.
Je preto paradoxom, že vojakov na misiách naša spoločnosť vníma skôr ako darmožráčov, ktorí si išli zarobiť. Ich príbuzní vedia, že žiadne doláre či eurá im nevrátia otcov, synov a bratov. A o tom práve vypovedá tento dokument, o zamyslení sa a otvorení očí.
Film Sám vojak v poli odvysiela v utorok 7. februára v nočných hodinách jedna z komerčných televízií.
