BRATISLAVA - Tretia ríša napadla Poľsko 1. septembra 1939 po nacistami zinscenovanom útoku. Naplánovaná zámienka rozpútala druhú svetovú vojnu, do ktorej sa podľa podpísaného paktu Molotov-Ribbentrop zapojila 17. septembra aj armáda Sovietskeho zväzu, ktorá zaútočila na Poľsko z východu. Osud krajiny a jej obyvateľov bol spečatený. Čakalo ich utrpenie pod vládou dvoch diktátorov, ktorí sa napokon obrátili proti sebe. Dochádzalo k popravám vojakov i civilných osôb, zvláštna pozornosť však bola venovaná vyššej vrstve a inteligencii. Pri Katynskom masakri bolo povraždených 20 až 26-tisíc osôb a táto tragédia dodnes zaťažuje poľsko-ruské vzťahy.
Utajovaný zločin druhej svetovej vojny: Sovietsky zväz sa k masakru priznal až po 47 rokoch
Útokom nemeckých jednotiek na poľskú posádku na polostrove Westerplatte pri prístavnom meste Gdansk začala za úsvitu 1. septembra 1939 druhá svetová vojna - najkrvavejší ozbrojený konflikt všetkých dôb. Vojna, do ktorej sa postupne zapojilo zhruba 70 krajín a mnohé ich kolónie, trvala šesť rokov a dva dni a pripravila o život okolo 70 miliónov ľudí.
Dva dni po prepadnutí Poľska vyhlásili Nemecku vojnu Veľká Británia a Francúzsko, vojenskú pomoc však v rozpore so zmluvnými záväzkami zúfalo sa brániacej krajine neposkytli. Početne menšie a horšie vyzbrojená poľská armáda tak nedokázala útoku dlhodobo čeliť. Poľsko navyše 17. septembra napadol aj Sovietsky zväz, ktorý v súlade s tajným dodatkom paktu Molotov-Ribbentrop zabral východnú časť krajiny.
Varšava kapitulovala 28. septembra a zhruba o týždeň neskôr ukončil svoj odpor aj posledný väčší poľský bojový zväzok v poli. Nemecko a ZSSR uzavreli koncom septembra zmluvu o hraniciach a priateľstve. Nemeckí a ruskí (sovietski) okupanti potom na obsadenom území rozpútali barbarský teror vrátane hromadných popráv a ďalších vojnových zločinov, ktorý trval až do konca vojny v Európe. Počas vojny zahynulo podľa rôznych odhadov 5,5 až 6 miliónov poľských občanov, čo je zhruba 16 až 17 percent celkovej populácie krajiny.
Poľsko zovreté z dvoch strán
Nedostatočne zmobilizované poľské vojsko nedokázalo vzdorovať vyše 50 nemeckým divíziám, ktoré vtrhli do krajiny. Vo vzduchu malo taktiež početnú i technickú prevahu Luftwaffe, disponujúce cca 2000 lietadlami. Nemecké jednotky tak ľahko prenikali zo severu a juhozápadu až k Varšave.
Šance Poliakov na úspech boli minimálne, ale definitívne zhasli 17. septembra, keď sa Sovietsky zväz v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu. Sovietske vojsko obsadilo poľské územie po líniu na riekach Narew-Visla-San. Poľská vláda aj časť velenia utiekli z krajiny do Rumunska. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali do 5. októbra oddiely generála Franciszka Kleeberga píše sa vo wikipedii.
Poľská armáda utrpela ťažké straty, niektoré mestá boli ťažko poškodené rozsiahlym bombardovaním. Krajinu z 2/3 obsadilo nacistické Nemecko, zvyšok si prakticky bez boja zabral stalinský Sovietsky zväz. V nasledujúcich rokoch muselo obyvateľstvo čeliť mimoriadnymi zverstvám zo strany obidvoch víťazov.
Poľsko malo zo všetkých štátov, ktoré poznamenala druhá svetová vojna, najväčšie straty v prepočítaní na počet obyvateľov. V tomto období zahynulo zhruba 5 600 000 poľských občanov (niektoré zdroje uvádzajú 6 miliónov), z toho bolo 3 000 000 obetí židovského holokaustu, 400 tisíc mŕtvych či zavraždených poľských vojakov a 2 200 000 civilistov.
Po obsadení Poľska Nemci voči Poliakom začali brutálny politický teror, odnárodňovanie a germanizáciu. Uskutočnili odsun poľských obyvateľov na východ, pričom bolo zo svojich domovov vysťahovaných asi 100 000 Poliakov. Poliaci boli tiež vo veľkej miere nasadzovaní na nútené práce, pri ktorých mnoho z nich zahynulo.
V Sovietmi obsadenej časti krajiny panoval teror tak isto ukrutný, ako v tej nemeckej. Tragický osud postihol zajatých poľských dôstojníkov a príslušníkov inteligencie, ktorí boli zavraždení v priebehu roku 1940. Masové popravy sa stali známe ako Katynský masaker, odohrali sa vo viacerých zajateckých táboroch, najmä v Smolenskej oblasti.
"V niekoľkostočlenných skupinách ich postupne vlakom cez Smolensk prevážali do menšej železničnej stanice Gniazdovo. Tu vystupovali z vlaku uprostred kordónu tvoreného príslušníkmi NKVD, ktorí mali nasadené bajonety. V skupinách po tridsiatich nasadali na autobusy, ktoré ich odvážali do Kozích vrchov, na okraj lesa s názvom Katyň. V tamojšom zariadení NKVD ich podrobili osobnej prehliadke a odobrali im cennosti. (...) Zajatcov odvádzali do jednej z budov komplexu, kde ich postupne popravovali. Ich telá potom, zrejme nákladným autom, odviezli po tridsiatich do masového hrobu vykopaného v lese. Táto procedúra pokračovala, kým všetkých 4410 zajatcov poslaných z Kozelska nezastrelili," opisuje priebeh jedného z masakrov Timothy Snyder vo svojej knihe Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom.
Spolupráca Nemcov so Sovietmi
Dušan Segeš, PhD. z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v rozhovore pre Topky pred dvomi rokmi uviedol, že spolupráca medzi Nemeckom a ZSSR mala zmluvné zakotvenie: zmluva o neútočení medzi Berlínom a Moskvou z 23. augusta 1939 (pakt Ribbentrop - Molotov) so spomínaným tajným protokolom, na ktorú nadväzovala zmluva o hraniciach a priateľstve z 28. 9. 1939 podpísaná v Moskve, v ktorej sa určil priebeh štátnych hraníc medzi Nemeckom a ZSSR naprieč územím okupovaného Poľska. Okrem toho: dve nemecko-sovietske obchodné zmluvy (1939 a 1940), ktoré dali predpoklad pre výmenu surovín zo ZSSR (určených hlavne pre vojenské hospodárstvo Nemecka) a nemeckých technológií.
Existovala aj spolupráca medzi nacistickým Gestapom a sovietskym NKVD, vyplývala zo spomenutej zmluvy z 28. 9. 1939, v ktorej sa Nemecko a ZSSR zaviazali, že budú tlmiť všetky prejavy propagandy a činnosti majúcej za cieľ obnovu Poľska. Uskutočnili sa štyri tajné konferencie medzi príslušníkmi Gestapa a NKVD, na ktorých obidve strany koordinovali o. i. represívne opatrenia proti Poliakom - ich konkrétne formy: Aktion AB (spolupráca s NKVD pri zatknutí cca. 8 000 poľských vysokoškolských pedagógov a učiteľov v Krakove a ich zavraždení Gestapom), Sonderaktion Lublin atď.
O tom, ako sa sovietske vojenské a bezpečnostné orgány správali na okupovanom území Poľska a voči Poliakom, vypovedajú státisíce Poliakov násilne vyvezených do sovietskych gulagov, alebo do sovietskych fabrík. Počet násilne presídlených a deportovaných Poliakov na územie ZSSR sa odhaduje na 700-tisíc. Ešte otrasnejším svedectvom je ohavnosť menom "Katyň", ktorú spáchali Sovieti v roku 1940. Zodpovednosť za tento zločin priznal Gorbačov aj Jelcin. Časť ruskej publicistickej scény aj napriek faktom spochybňuje zodpovednosť Sovietskeho zväzu.
